Kto trhá Kristovu tuniku?
Rozhovor s generálnym predstaveným Bratstva svätého Pia X.
Rozkol neprichádza od Bratstva svätého Pia X., ale z očividného odklonu oficiálnych náuk od Tradície a stáleho Magistéria Cirkvi.
1. FSSPX.News: Dôstojný pán generálny predstavený, vaše oznámenie z 2. februára 2026 o pripravovaných biskupských konsekráciách vyvolalo sériu mimoriadne ostrých reakcií. Ako si to vysvetľujete?
P. Davide Pagliarani: Je to pochopiteľné, pretože sa dotýkame veľmi citlivej záležitosti v živote Cirkvi. Navyše dôvody tohto rozhodnutia sú objektívne vážne: to, o čo ide – dobro duší – je vec najvyššej dôležitosti. Je teda celkom prirodzené, že diskusia vyvolaná týmto oznámením nadobudla taký rozsah: v podstate nikto nezostal ľahostajný. To je objektívne pozitívne a myslím, že to prozreteľnostne zodpovedá veľmi naliehavej potrebe.
V posledných rokoch totiž konzervatívna a v širšom zmysle slova tradicionalistická sféra občas pôsobila dojmom, že sa zredukovala na svet komentátorov, kde analýzy, očakávania a frustrácie – často oprávnené – sa len ťažko premieňajú na realistické a koherentné postoje. Medzi týmito komentátormi niektorí stále očakávajú odpoveď Svätej stolice na dubia formulované pred desiatimi rokmi štyrmi kardinálmi – z ktorých dvaja už medzičasom zomreli – týkajúce sa Amoris lætitia, alebo prípadné vydanie nového motu proprio o tridentskej omši.
V tomto kontexte sa rozhodnutie pristúpiť ku konsekráciám ukázalo ako výzva. Nie je to len ďalšie vyhlásenie, je to významný čin, ktorý núti premýšľať, pochopiť skutočnú vážnosť súčasných problémov a zaujať konkrétne stanovisko. Dnes nie je nič naliehavejšie. Hoci Bratstvo svätého Pia X. nič take nevyhľadávalo, ocitá sa v úlohe nástroja spásonosného otrasu – otrasu, ktorého jediným autorom je v konečnom dôsledku Prozreteľnosť. Prozreteľnostne bolo Bratstvu dovolené prispieť k niečomu, čo dnes Cirkev pre svoje dobro a pre svoju obnovu potrebuje určite viac než kedykoľvek predtým.
2. Prečo dnes považujete takýto otras za obzvlášť potrebný?
Keď sa ľudia bez prestania, často frustrujúcim spôsobom, rozprávajú a diskutujú o mimoriadne vážnych problémoch, ktoré sa týkajú viery, potom sa samotné témy debaty alebo dialógu nakoniec z dlhodobého hľadiska začnú v systematickom podriaďovaní sa myšlienkam iných a rôznym citlivostiam vnímať ako otvorené diskusii. Postupne sa všetko relativizuje.
Pohroma doktrinálneho pluralizmu, ku ktorému má moderný človek prirodzený sklon, napokon kontaminuje aj tie najzdravšie duše: človek sa postupne zosúva do indiferentizmu; pomalá a neúprosná anestézia spôsobuje, že stráca kontakt s realitou; usádza sa vo svojej komfortnej zóne, pripútava sa k výhodám a privilégiám, ktoré predovšetkým nechce ohroziť; horlivosť a duch obety slabnú. Slovom: nebezpečenstvo spočíva v tom, že si človek zvykne na krízu a žije, akoby to bola normálna situácia. Všetko sa to deje postupne, bez toho, aby si to uvedomoval. Tí, ktorí nesú zodpovednosť za duše, majú povinnosť tieto mechanizmy dôkladne analyzovať a pokúsiť sa ich zastaviť skôr, než sa stanú nezvratnými.
Dnes však nejde o názor, citlivosť, preferenciu, ani o interpretáciu vo výklade textu, ale o vieru a mravy, ktoré musí katolík poznať, vyznávať a praktizovať, aby si spasil dušu a dosiahol nebo.
Inými slovami, tvárou v tvár večnosti a nebezpečenstvu straty neba musia reči, rozpravy a dialóg ustúpiť realite.
3. Aká je táto realita, o ktorej hovoríte, ktorú môže činnosť Bratstva osvetliť?
Touto realitou je, že dnes viac než kedykoľvek predtým je potrebné znovu potvrdiť, hlásať a vyznávať práva Krista Kráľa nad dušami a nad národmi: musíme mať odvahu kázať, že katolícka Cirkev je jedinou archou spásy pre každého človeka bez rozdielu; musíme veriť vo Vykúpenie, vo sviatosti, v zničenie hriechu; musíme ľudstvu pripomínať, že Cirkev bola ustanovená na to, aby odvádzala duše od omylu, od sveta, od satana i od pekla.
Musíme prestať navádzať tých, ktorí žijú v hriechu – tých, ktorí sa dokonca chvália svojím hriechom proti prírode – k presvedčeniu, že Boh odpúšťa všetko, vždy a za každých okolností, bez skutočného obrátenia, bez ľútosti, bez pokánia, bez požiadavky radikálnej zmeny; musíme jednoducho uznať, že účasť pápeža na obrade ku cti Pachamamy vo Vatikánskych záhradách je bláznovstvom a nevysloviteľným pohoršením; napokon a predovšetkým musíme prestať klamať duše a ľudstvo tým, že ich nechávame veriť, že všetky náboženstvá uctievajú toho istého Boha pod rôznymi menami. Jedným slovom: musíme prestať prosiť svet o odpustenie za to, že sme sa ho pokúšali obrátiť, pokresťančiť, a za to, že sme po stáročia odsudzovali blud.
V tomto tragickom kontexte musí byť niekto schopný povedať: „Dosť!” Nielen slovami, ale predovšetkým konkrétnymi činmi.
Musíme prestať prosiť svet o odpustenie za to, že sme sa ho pokúšali obrátiť, pokresťančiť, a za to, že sme po stáročia odsudzovali blud.
Ak v súčasnom zmätku Prozreteľnosť dáva Bratstvu svätého Pia X. prostriedky na to, aby jasne ohlasovalo večné práva nášho Pána, bolo by z našej strany veľmi ťažkým hriechom vyhnúť sa tejto povinnosti, ktorú na nás kladie viera a láska. Toto sú východiská, ktoré nám umožňujú pochopiť, prečo Bratstvo svätého Pia X. existuje a prečo teraz pristupuje k biskupským konsekráciám.
Bez týchto východísk by rozhodnutie Bratstva a aj jeho samotný odkaz boli zbavené zmyslu. Ak človek neuzná, že ide o samotnú vieru, potom sa Bratstvo svätého Pia X. nevyhnutne môže javiť iba ako disciplinárny problém, problém vzbury alebo neposlušnosti. To je omyl, ktorého sa žiaľ dopúšťajú tí, ktorí tvrdia, že Bratstvo svätého Pia X. konsekruje biskupov iba preto, aby si zachovalo vlastnú autonómiu.
O to však nejde. Blížiace sa konsekrácie sú aktom vernosti, ktorého cieľom je zachovať prostriedky na spásu našich duší i duší iných. Ochrana slobody nevyhnutnej na vyznávanie viery a jej odovzdávanie dušiam nie je to isté ako sledovanie sebeckej autonómie.
4. Medzi tými, ktorí vystúpili proti konsekráciám 1. júla, sú aj konzervatívni kardináli veľmi kritickí voči pápežovi Františkovi, ako kardinál Gerhard Ludwig Müller a kardinál Robert Sarah. Ako si vysvetľujete ich postoj?
Najprv treba uznať, že konzervatívny kritik pápeža Františka môže pociťovať určitý strach, aby nebol hodený do jedného vreca s Bratstvom svätého Pia X. a spolu s ním démonizovaný. To môže viesť k potrebe jasne ukázať, že s nami nemá nič spoločné.
Avšak okrem tohto aspektu títo kardináli a biskupi trpia hlbším a typicky moderným neduhom: nie sú schopní zosúladiť požiadavky viery s požiadavkami kánonického práva. Viera totiž žiada urobiť všetko možné pre jej vyznávanie, zachovanie a odovzdávanie; zároveň, ak sa zákon vykladá doslovne, abstrahujúc od súčasných okolností, zdá sa konsekrácia biskupov bez súhlasu pápeža nemožná. Čo teda robiť? Títo kardináli, podobne ako iní, žijú v akomsi stave permanentného rozporu, ktorým riskujú zničenie ich dobrých úmyslov: tieto dve požiadavky kladú vedľa seba karteziánskym spôsobom a ocitajú sa zdrvení alebo ochromení zjavným protirečením.
Magistérium existuje preto, aby vyučovalo vieru a nie, aby ju vymýšľalo; zákon existuje preto, aby ju zachovával a aby zaručoval nevyhnutné podmienky kresťanského života, ktorý z nej musí vyplývať.
Bratstvo svätého Pia X. naopak zastáva tézu, že tieto dva predpoklady nemajú byť položené vedľa seba, ale hierarchicky usporiadané, pričom jeden je podriadený druhému. V Cirkvi totiž čistota a vyznávanie viery sú nadradené všetkým ostatným ohľadom, pretože všetky ostatné elementy, ktoré tvoria život Cirkvi, závisia od samotnej viery: Magistérium existuje preto, aby učilo vieru a nie, aby ju vymýšľalo; zákon existuje preto, aby ju zachovával a aby zaručoval nevyhnutné podmienky kresťanského života, ktorý z nej musí vyplývať.¹ Táto priorita vychádza z faktu, že sám náš Pán svojím vtelením zjavuje svetu predovšetkým večnú Pravdu; a ako Zákonodarca v evanjeliu ukazuje prostriedky na poznanie tejto Pravdy a na vernosť voči nej. Medzi prvým a druhým elementom existuje logická priorita.
V dôsledku toho Božia Prozreteľnosť nezaložila Cirkev ako parlamentné zhromaždenie paralelných a nezávislých úradov. Naopak, ustanovila hierarchiu priorít so špecifickým a prvotným cieľom zachovať poklad viery, upevňovať veriacich v tejto viere a usporadúvať všetko ostatné v súlade s touto základnou a prvotnou požiadavkou. Zákon slúži najmä tomuto cieľu a nie je určený na to, aby prekážal alebo odsudzoval tých, ktorí chcú zostať katolíkmi, teda tých, ktorí chcú žiť z viery.
5. Prečo považujete tento postoj za typicky moderný?
Moderný človek má problém harmonicky usporiadať rozličné elementy reality, v ktorej žije a poznania, pomocou ktorého ju analyzuje. Použijúc trochu technický výraz, moderný človek má sklon klasifikovať elementy reality, ktorá ho obklopuje, nominalistickým spôsobom: kladie na ne povrchné nálepky bez toho, aby vynaložil úsilie ísť ku koreňu problémov, a teda bez toho, aby ich bol schopný uchopiť v celej ich zložitosti, dôsledkoch alebo vzájomnej závislosti.
Tak je v našom prípade uplatňovanie zákona úplne odtrhnuté od reality, ktorú má sám zákon chrániť. Práve z tohto odlúčenia medzi zákonom a realitou sa rodia typicky moderné ideologické prístupy, a to tak v náboženskej, ako aj v občianskej oblasti. Tento postoj má dva odlišné a navzájom sa dopĺňajúce dôsledky.
Tých, ktorí trpia touto dichotómiou a stoja pred touto dilemou, ako to môže byť v konzervatívnych kruhoch, vedie ona k fatalizmu a znechuteniu, pretože sa človek cíti uväznený, paralyzovaný, neschopný konať adekvátne v súlade s objektívnymi požiadavkami Pravdy a Dobra. Tí, ktorí žijú neustále v tomto existenciálnom rozpore, sa nakoniec stávajú jeho obeťou a zamieňajú fatalizmus za dôveru v Božiu Prozreteľnosť.
Navyše u tých, ktorí majú autoritu, to môže viesť k nezvratnej slepote a zatvrdilosti srdca, nevyhnutným dôsledkom ideologického prístupu, „zákon je zákon”, bez ohľadu na okolnosti, konkrétne požiadavky a dobré úmysly.
Preto náš Pán tento postoj veľmi prísne odsudzuje: „Ježiš povedal: Súdiť som prišiel na tento svet: aby tí, čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, aby oslepli. Začuli to farizeji, čo boli pri ňom, a povedali mu: Sme azda aj my slepí?! Ježiš im odpovedal: Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte: Vidíme. A tak váš hriech ostáva.” (Jn 9, 39–41)
6. Myslíte si, že učenie evanjelia môže nejakým spôsobom osvetliť súčasnú situáciu?
Náš Pán je dokonalým príkladom poslušnosti voči Mojžišovmu zákonu: spolu s Preblahoslavenou Pannou Máriou do písmena plní všetky zákonné predpisy už od prvých dní svojej existencie. A zachováva ich prísne dodržiavanie až do posledného dňa svojho života: pri Poslednej večeri Ježiš do bodky zachováva vtedajší židovský obrad.
Napriek tomu náš Pán konal zázraky aj v sobotný deň, čím vyvolal slepú a legalistickú reakciu farizejov. Ježiš, väčší Zákonodarca než sám Mojžiš, je prvý, kto rešpektuje zákon, a prvý, kto uznáva existenciu vyššieho dobra, ktoré môže oslobodiť od zachovávania litery zákona. Jeho slová, ako vždy, stoja za tisíc traktátov:
„V istú sobotu vošiel do domu ktoréhosi popredného farizeja stolovať a oni ho pozorovali. A hľa, bol pred ním akýsi človek, ktorý mal vodnatieľku. Tu sa Ježiš obrátil k zákonníkom a farizejom a opýtal sa: Slobodno v sobotu uzdravovať, či nie? Ale oni mlčali. Vzal ho teda, uzdravil ho a prepustil. A tamtým povedal: Ak niekomu z vás padne do studne syn alebo vôl, nevytiahnete ho hneď hoc aj v sobotu? A nevedeli mu na to odpovedať.” (Lk 14, 1–6)
Tieto božské slová nepotrebujú komentár. Bratstvo svätého Pia X. si ich bez výhrady osvojuje. Aj my musíme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme vytiahli duše z jamy, aj keby sme žili uprostred nekončiacej soboty. Náš Pán nebol ani legalista, ani nominalista, ani kartezián: bol Dobrý pastier.
7. V posledných mesiacoch sa aj mimo Bratstva ozvali hlasy na jeho podporu. Najmä biskup Athanasius Schneider sa pri viacerých príležitostiach vyjadril o konsekráciách. Ako si vysvetľujete jeho rozhodnosť?
Priznávam, že táto podpora Bratstva sa ma hlboko dotkla. Viacerí diecézni kňazi nám vyjadrili svoju vďačnosť a povzbudenie, tak ako aj niekoľkí biskupi. Chcem sa im všetkým poďakovať.
Keďže tu nemôžem vymenovať všetkých, rád by som osobitne poďakoval biskupovi Stricklandovi za jeho posolstvo plné sily, jasnosti a odvahy. A samozrejme biskupovi Schneiderovi: tento prelát preukázal veľkú odvahu a slobodu slova, ktoré ukazujú, že ide o Božieho muža, nezištného a skutočne znepokojeného dobrom duší. Verím, že jeho podpora a každé slovo, ktoré počas týchto posledných mesiacov vyslovil, vojdú do dejín. Som presvedčený, že to má význam nielen pre Bratstvo, ale ešte viac pre všetkých biskupov sveta. Je to objektívne znamenie nádeje: jeho slovo ukazuje, že Prozreteľnosť môže v každom čase vzbudiť hlasy, ktoré hovoria pravdu s odvahou a pevnosťou bez strachu z možných osobných následkov.
Pred ním nás už biskup Huonder, ktorý odišiel do večnosti pred dvoma rokmi, pozitívne povzbudzoval, aby sme pristúpili ku konsekráciám. On aj biskup Schneider boli Vatikánom poverení viesť dialóg s Bratstvom: na rozdiel od iných partnerov v dialógu boli schopní počúvať a porozumieť.
8. Dúfate ešte stále, že sa pred konsekráciami stretnete s pápežom?
Samozrejme, je to moja najúprimnejšia túžba. Napriek tomu ma prekvapuje, že doteraz neprišla žiadna osobná odpoveď ani reakcia od Svätého Otca.
Pred tým, než by sa za schizmatické vyhlásilo spoločenstvo, ktoré má viac než tisíc členov a ktoré je oporným bodom pre státisíce veriacich na celom svete, by možno bolo vhodné osobne spoznať tých, ktorí majú byť súdení. Zamýšľaná sankcia sa netýka iba inštitúcie (ktorá navyše v očiach Svätej stolice neexistuje), ale aj osôb, a to osôb hlboko pripútaných k pápežovi a k Cirkvi.
Priznávam, že len ťažko chápem toto mlčanie v čase, keď sa nám tak často pripomína potreba počúvať nárek chudobných, periférií, ba dokonca aj Zeme...
Aj my musíme urobiť všetko, čo je v našej moci, aby sme vytiahli duše z jamy, aj keby sme žili uprostred nekončiacej soboty.
9. Mali ste možnosť stretnúť sa s pápežom Františkom. Akú na neho máte spomienku?
Program, ktorý pápež František vniesol do univerzálnej Cirkvi, je dostatočne známy a Bratstvo svätého Pia X. ho široko komentovalo. Žiaľ, myslím si, že slovo „katastrofa” najvýstižnejšie vystihuje dedičstvo, ktoré zanechal.
Napriek tomu bol pápež František schopný svojím vlastným spôsobom uznať dobro, ktoré Bratstvo svätého Pia X. koná pre duše. Z tohto hodnotenia sa zrodil navonok dvojznačný postoj voči nám, istá forma tolerancie, ktorá prekvapovala povrchnejších pozorovateľov a ktorá niekedy hlboko dráždila konzervatívne kruhy.
Mnohé rozhodnutia pápeža Františka vyvolali skutočný smútok v širokých vrstvách Cirkvi, no bolo by nespravodlivé obviňovať ho z rigidnosti alebo schematickosti v jeho hodnotení ľudí, ktorých stretol, či v uplatňovaní zákona. Jeho postoj to často dokazoval. Možno je to drobnosť, ale keď som požiadal o stretnutie vo Vatikáne, audiencia mi bola udelená do dvadsiatich štyroch hodín a bol mimoriadne vľúdny.
10. V posledných rokoch Vatikán v mene tolerancie povýšenej na princíp prejavil veľkú otvorenosť voči niektorým zložitým situáciám. Myslíte si, že by z toho mohlo mať Bratstvo svätého Pia X. úžitok?
V konečnom dôsledku uplatnenie akéhokoľvek zákona, dobrého alebo zlého, závisí od vôle zákonodarcu. Je na ňom, aby určil spôsob, akým chce naložiť s Bratstvom svätého Pia X.
Treba však povedať, že otvorenosť, ktorú Vatikán prejavil, nemožno žiadať pre ňu samu, pretože zachádza až tak ďaleko, že ospravedlňuje absurdnosti: požehnávanie párov, ktoré žijú v hriechu proti prírode, alebo slávnostný záväzok, že sa nebudú obracať prívrženci iných náboženstiev – aby sme uviedli len dva príklady. Stojíme pred ideologickou a totalitnou diktatúrou tolerancie.
Tradícia Cirkvi, ktorú sa Bratstvo svätého Pia X. usiluje stelesňovať, sama osebe predstavuje odsúdenie týchto úchyliek, čo je neznesiteľné pre tých, ktorí takúto toleranciu presadzujú. Ak situáciu pozorne analyzujeme, tak sankcie, minulé či budúce, namierené proti Bratstvu svätého Pia X., nie sú ani tak namierené proti nejakému aktu neposlušnosti, ako skôr proti tomu, že Bratstvo predstavuje živé odsúdenie súčasného cirkevného smerovania.
Úloha, ktorú Prozreteľnosť zrejme vyhradila Bratstvu svätého Pia X., je jedinečná: byť znamením protirečenia, teda konkrétne tŕňom v oku reformátorov. A zvláštnosť tohto tŕňa spočíva v tom, že čím viac sa ho snažia odstrániť, tým hlbšie sa zarezáva: tento terapeutický účinok nespôsobuje samotný tŕň, ale dvetisíc rokov Tradície, ktoré stelesňuje a reprezentuje.
Bratstvo svätého Pia X. môže byť sankcionované, tridentská omša môže byť zakázaná... ale týchto dvetisíc rokov nikdy nemožno potlačiť. To je skutočný dôvod, prečo Bratstvo napriek minulým odsúdeniam nikdy neprestalo byť hlasom, ktorý vyzýva Cirkev; a to tiež vysvetľuje, prečo nie je také jednoduché ho tolerovať.
Príde deň, keď sa pápež rozhodne vytiahnuť tento tŕň zo svojho oka: potom ho bude môcť použiť ako poslušný nástroj na to, aby prispel – čo je našou najhlbšou túžbou – k obnoveniu všetkého v našom Pánovi Ježišovi Kristovi.
11. Počuť tvrdenia, že pripravované konsekrácie by mohli vyvolať schizmu. Niektorí v Cirkvi však už teraz považujú Bratstvo svätého Pia X. za schizmatické. Ako vysvetliť tento rozpor?
Rozpor je skutočný a poukazuje na právnu prax Vatikánu, ktorú by bolo možné označiť za „fluidnú”. Pokúsme sa to objasniť.
Z kánonického hľadiska Bratstvo svätého Pia X. po tom, čo bolo v roku 1988 vyhlásené za schizmatické, nikdy nebolo spod tejto cenzúry oslobodené: v roku 2009 pápež Benedikt XVI. zrušil exkomunikácie, ktoré boli uvalené na biskupov Bratstva, ale bez toho, aby prehodnotil otázku predchádzajúceho vyhlásenia o schizme. Zároveň Bratstvo svätého Pia X. nezmenilo svoje doktrinálne postoje a zachovalo presne to isté odôvodnenie minulých i budúcich biskupských konsekrácií. Inými slovami, keďže Bratstvo považuje tresty, ktoré naň boli uvalené, za neplatné, nikdy neodvolalo svoje stanovisko.
Z týchto dôvodov ho „nekompromisní” kánonisti stále považujú za schizmatické. V tomto zmysle treba chápať explicitné vyhlásenia kardinála Raymonda Burkea, bývalého prefekta Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry, a Mons. Camilla Perla, bývalého sekretára komisie Ecclesia Dei – zrušenej v roku 2019. V tej istej perspektíve treba chápať aj zaobchádzanie s kňazmi, ktorí opustili Bratstvo svätého Pia X., aby vstúpili do oficiálnych štruktúr: exkomunikácia z dôvodu schizmy a suspenzia z nich boli sňaté a bolo od nich žiadané, aby sa vyspovedali, aby mohli byť rozhrešení aj vo vnútri.
Tradícia Cirkvi, ktorú sa Bratstvo svätého Pia X. usiluje stelesňovať, sama osebe predstavuje odsúdenie týchto úchyliek, čo je neznesiteľné pre tých, ktorí takúto toleranciu presadzujú.
Proti tomuto výkladu stojí postava kardinála Daria Castrillóna Hoyosa,² ktorý bol oveľa flexibilnejší, a predovšetkým postava pápeža Františka, ktorý nikdy nepovažoval Bratstvo svätého Pia X. za schizmatické a ktorý nám výslovne povedal, že ho nikdy neodsúdi. Do tohto zoznamu by sa dali zaradiť aj kardinál Fernández a samotný pápež Lev XIV.: ak sa v súčasnosti usilujú zabrániť schizme, znamená to, že nás nepovažujú za už schizmatických. To isté platí pre kardinálov a biskupov, ktorí sa momentálne snažia odradiť od konsekrácií, aby sa zabránilo schizme.
Ale potom vznikajú dve otázky: po prvé, ak je toto ich obava, nerozumieme, kedy, ako alebo prečo sme v ich očiach prestali byť schizmatickí. A na druhej strane, ak samotná Svätá stolica v praxi nepovažuje vyhlásenie schizmy z roku 1988 za platné, akú hodnotu by malo nové vyhlásenie schizmy, vyslovené z dôvodov a za okolností úplne rovnakých?
Isté je, že v roku 1988 Vatikán očakával, že keď bude Bratstvo svätého Pia X., vyhlásené za schizmatické, v priebehu niekoľkých rokov sa rozpadne. A predsa sa nielenže nerozpadlo, ale ďalej rástlo. A predovšetkým, napriek zjavne nespravodlivému vyhláseniu schizmy, nikdy neprestalo byť dielom Cirkvi a pracovať pre Cirkev: táto skutočnosť sa presadila s takou silou, že napriek odsúdeniu z roku 1988 to sama Svätá stolica napokon prakticky uznala.
Jedna z možných príčin tejto kánonickej nekonzistentnosti spočíva vo „fluidnom“ a modernistickom koncepte „neúplného spoločenstva“, podľa ktorého ten istý subjekt môže byť súčasne považovaný za katolícky i nekatolícky, za člena i nečlena Cirkvi. Je zrejmé, že ak je niekto „neúplne” synom Cirkvi, cirkevný zákon sa na neho môže uplatňovať iba rovnako neúplne, podľa svojvoľných a premenlivých kritérií...
To ukazuje, ako ekleziologický omyl nevyhnutne vedie k právnym omylom, alebo prinajmenšom k nejasným, nekonzistentným a „fluidným” úsudkom.
12. Na podporu obvinenia zo schizmy sa tvrdí, že biskupská konsekrácia vždy, bez ohľadu na okolnosti, znamená odovzdanie moci jurisdikcie novému biskupovi, čoho nevyhnutným dôsledkom je, že bez pápežovho súhlasu vzniká paralelná hierarchia – a teda paralelná Cirkev. Bratstvo svätého Pia X. už na túto námietku odpovedalo.³ Keďže ide o mimoriadne citlivý bod, chcete k tomu niečo dodať?
Tento bod je úplne zásadný. Obvinenie totiž spočíva na modernistickom predpoklade. Myslím, že je zaujímavé pokúsiť sa pochopiť, prečo ekleziológia Druhého vatikánskeho koncilu učí, že nový biskup prijíma vždy a za všetkých okolností spolu s mocou posvätného stavu aj moc jurisdikcie.
Pripomeňme si stručne, že moc posvätného stavu spočíva v schopnosti vysluhovať sviatosti, zatiaľ čo jurisdikcia označuje moc spravovať, cum Petro et sub Petro, časť stáda, obyčajne diecézu. V klasickej teológii, potvrdenej tradičným kánonickým právom a predovšetkým stálou praxou Cirkvi – môžeme povedať: podľa Tradície – sa moc spravovať stádo udeľuje biskupovi priamo pápežom, nezávisle od konsekrácie. Preto môžu existovať riadne vysvätení biskupi, ktorým nebola zverená nijaká vlastná jurisdikcia, ako napríklad pomocní biskupi alebo tí, ktorí sú poverení osobitnými diplomatickými úlohami.
Bratstvo svätého Pia X. nikdy neprestalo byť dielom Cirkvi a pracovať pre Cirkev... to sama Svätá stolica napokon prakticky uznala.
V čase Koncilu bol tento pohľad považovaný za príliš tradičný, príliš stredoveký, príliš rímsky: priame a výlučné zasahovanie Kristovho námestníka pri udeľovaní jurisdikcie redukovalo ustanovených biskupov na akýchsi delegátov alebo zástupcov pápeža. Naproti tomu myšlienka, že každý biskup prijíma pri svojej konsekrácii univerzálnu jurisdikciu priamo od Boha, ho umožnila postaviť v istom zmysle na úroveň pápeža a úloha Kristovho námestníka sa zredukovala na akéhosi predsedu kolégia, „prvého medzi rovnými”. Táto nová premisa tak jednoducho podporila modernistickú teóriu kolegiality,⁴ ktorá je základom demokratizácie Cirkvi.
Ďalší dôsledok: toto nové chápanie smerovalo k väčšiemu ekumenizmu. Aby totiž bolo možné uznať určitý „cirkevný charakter“ v schizmatických východných spoločenstvách (tých, ktoré sú skutočne schizmatické) a považovať ich za „sesterské cirkvi“, a tak vytvoriť pevný základ pre ekumenický dialóg, bolo potrebné oceniť ich apoštolskú postupnosť až do tej miery, že sa uzná skutočná jurisdikcia nad ich veriacimi – napriek ich úplnému oddeleniu od Ríma a od pápeža. Ich status „cirkvi” by teda vyplýval zo skutočnosti, že majú biskupov, ktorí sú nielen platne konsekrovaní, ale sú aj obdarení skutočnou autoritou nad dušami, ktorá plynie zo samotnej konsekrácie, nezávisle od akéhokoľvek zásahu pápeža. Toto zdeformovanie uľahčilo predstavu, že v týchto spoločenstvách existuje pravá cirkevná hierarchia v plnom zmysle slova. Bez tejto predchádzajúcej ekleziologickej manipulácie by u nich nebolo možné uznať ich pravú „cirkevnosť”.
Nemožno sa obmedziť na oplakávanie následkov bez toho, aby sa nevystopovali ich pravé príčiny: treba mať odvahu ísť ďalej a uznať, že táto kríza má svoj pôvod v oficiálnych náukách, často dvojznačných a niekedy aj zjavne odporujúcich Tradícii.
S touto istou ekumenickou perspektívou súvisí aj ďalšia ekleziologická manipulácia, elastický pojem „neúplného spoločenstva“, spomenutý v predchádzajúcej otázke: podľa ktorého by všetky kresťanské „cirkvi” tvorili súčasť „super-Cirkvi” – Kristovej Cirkvi, širšej než katolícka Cirkev – a udržiavali by s ňou viac alebo menej úplné spoločenstvo podľa nedostatkov ich náuky. Tento pojem, tiež modernistický, vedie k podpore domnelej rodiacej sa jednoty s inými „cirkvami”. Je však zavádzajúci. Lebo buď je človek vo všetkom v spoločenstve s katolíckou Cirkvou, alebo je od nej oddelený: neexistuje nič medzi tým. Paradoxne sa tento pojem, vymyslený ako nástroj v službe ekumenického dialógu, určený na ospravedlnenie spoločného postupu medzi „cirkvami“, ktoré sa navzájom uznávajú ako „sestry“, používa vo vzťahu k Bratstvu svätého Pia X., ktoré ho považuje za absurdný.
Čo je na výčitke adresovanej Bratstvu obzvlášť poľutovaniahodné, je to, že toto konkrétne obvinenie zo schizmy alebo z „neúplného spoločenstva“, ktoré spočíva na modernistických, kolegiálnych a ekumenických predpokladoch, nevznáša iba Vatikán, ale aj niektorí predstavitelia z kruhov a inštitútov nazývaných „Ecclesia Dei”.⁵ Paradoxne útočia na Bratstvo svätého Pia X. citovaním a obhajobou ekleziologických omylov Druhého vatikánskeho koncilu... Namiesto toho, aby na tieto omyly konštruktívne poukazovali – čo by teoreticky mohli robiť – používajú ich na kameňovanie Bratstva svätého Pia X. Sú to však gumené kamene.
13. Ako Bratstvo svätého Pia X. z hľadiska jurisdikcie a autority v Cirkvi vníma možnosť menovať rehoľné sestry alebo laikov do zodpovedných funkcií?
Otázka je úplne na mieste, najmä ak si uvedomíme, že v súčasnosti rímske dikastérium, ktoré zodpovedá za inštitúty zasväteného života, namiesto toho, aby malo za prefekta kardinála a za sekretára biskupa, je zverené dvom rehoľným sestrám.
Nechcem byť ironický, pretože by to bolo nezdvorilé. Obmedzím sa na konštatovanie, že Vatikán svojím vlastným spôsobom dokazuje, že je ešte stále dokonale schopný rozlišovať medzi mocou posvätného stavu a udelením moci jurisdikcie: pokiaľ viem, sestra Simona Brambilla, súčasná prefektka, nikdy nebola vysvätená za diakonku, kňažku ani biskupku; nedostala dokonca ani klerickú tonzúru... To isté platí aj o sestre-sekretárke.
14. Mnohí mimo Bratstva svätého Pia X. dnes úprimne uznávajú, že v Cirkvi existuje kríza, najmä v oblasti viery. Niektorí však Bratstvu vyčítajú, že sa izoluje vo svojej vlastnej línii konania a neprihliada dostatočne na existenciu iných diagnóz. Zdá sa vám táto kritika opodstatnená?
Myslím, že Bratstvo svätého Pia X. práve v tomto bode vystihuje podstatu. Mnohí z nás sa zhodujú v tom, že v Cirkvi existuje kríza a že táto kríza sa týka viery: Bratstvo svätého Pia X. to uznáva a potvrdzuje.
No nemožno sa obmedziť na oplakávanie následkov bez toho, aby sa nevystopovali ich pravé príčiny: treba mať odvahu ísť ďalej a uznať, že táto kríza má svoj pôvod v oficiálnych náukách, často dvojznačných a niekedy aj zjavne odporujúcich Tradícii. Prakticky to znamená uvedomiť si, že súčasná kríza má špecifický charakter: zasahuje samotnú hierarchiu Cirkvi v náuke, ktorú hlása.
V takejto situácii sa nemožno vyhnúť pomenovaniu reality: omyly musia byť jasne rozpoznané a odsúdené tými, ktorí sú na to povolaní. Nestačí predstierať, že ich nevidíme, alebo dúfať, že časom zmiznú. Texty ako napríklad Amoris lætitia a Fiducia supplicans vyvolali veľký rozruch; no potom všetko utíchlo, prešlo sa k iným témam a takmer nikto už o nich nehovorí. No rozhodnutia a omyly, ktoré obsahujú, ostávajú v platnosti: neopravia sa nádejou, že sa na ne zabudne.
Bratstvo svätého Pia X. existuje preto, aby to opäť pripomínalo, veriacim aj hierarchii. Považuje to za svoju povinnosť, nie v duchu vzdoru či neposlušnosti, ale ako službu Cirkvi. V tomto zmysle nie je správne tvrdiť, že sa izoluje: prihovára sa celej Cirkvi a obracia sa na všetkých zmätených katolíkov bez rozdielu.
Každému, kto k týmto otázkam pristupuje bez ideologických predsudkov, sa natíska toto nevyhnutné konštatovanie: rozkol neprichádza od Bratstva svätého Pia X., ale z očividného odklonu oficiálnych náuk od Tradície a stáleho Magistéria Cirkvi.
15. Ako by oficiálne učenie Cirkvi mohlo obsahovať omyly?
Otázka je mimoriadne citlivá a zložitá a iba sama Cirkev raz bude schopná poskytnúť uspokojujúce a definitívne vysvetlenie toho, čo sa stalo a čo sa ešte stále deje. Isté je, že omyl nemôže byť hlásaný Magistériom Cirkvi v pravom zmysle slova. No fakty sú zrejmé: žiaľ, sme konfrontovaní hlásaním určitých závažných omylov. Či už ide o texty Koncilu, ktorý jasne vyslovil, že nechce byť dogmatický, alebo iba o pastoračné exhortácie, homílie či príležitostné vyhlásenia – alebo dokonca dialóg so svetom, improvizované vyhlásenia v lietadle či rozhovory s novinármi – ak sa nedogmatické prvky predkladajú ako také, nemôže to zodpovedať autentickému Magistériu.
Bratstvo svätého Pia X. zostáva v dokonalej jednote bez výnimky so všetkými pápežmi v histórii v tom, čo majú spoločné: s pokladom viery verne prijatým, zachovaným a odovzdávaným počas storočí.
Napríklad: jeden významný rímsky prelát mi nedávno vysvetľoval, že Deklarácia z Abú Zabí by sa nemala považovať za súčasť Magistéria, pretože ide iba o príležitostný text. Myslím, že jedného dňa pápež s trochou flexibility a zdravého rozumu verejne vyhlási niečo podobné o celej sérii problematických textov, ktoré nemožno považovať za magisteriálne v technickom zmysle slova. Rímska kúria má neporovnateľnú skúsenosť a jemnocit pri nevyhnutnom rozlišovaní – chýba už len vôľa tak učiniť.
V každom prípade je úlohou samotnej Cirkvi, a nie Bratstva svätého Pia X., aby podala definitívne vysvetlenie. Naša úloha je obmedzená na verné odmietanie všetkého, čo je v rozpore s Tradíciu a stálym Magistériom. Týmto spôsobom Bratstvo svätého Pia X. zostáva v dokonalej jednote bez výnimky so všetkými pápežmi v histórii v tom, čo majú spoločné: s pokladom viery, verne prijatým, zachovaným a odovzdávaným počas storočí.
16. Je zjavné, že v mnohých oblastiach života Cirkvi, napríklad v oblasti liturgie, dochádza k zneužitiam. Prečo Bratstvo svätého Pia X. vždy hovorí skôr o omyloch než o zneužitiach?
Je zjavné, že existujú zneužitia, ktoré presahujú hranice samotných reforiem. Bratstvo svätého Pia X. to bez ťažkostí uznáva.
Neustála rétorika o zneužívaní, obzvlášť rozšírená počas pontifikátu pápeža Benedikta XVI., však nestačí na vysvetlenie krízy. Dokonca vytvára systematické alibi, ktoré bráni dostať sa ku koreňu problémov. Liturgická reforma napríklad obsahuje problémy, ktoré súvisia s jej samotnými princípmi nezávisle od prípadných zneužití. Ekumenické a medzináboženské modlitby, aby sme uviedli iný príklad, sú prejavom teologického omylu, aj keď sa človek snaží vyhnúť zjavne synkretickým prvkom, aby sa vystríhal toho, čo by sa mohlo javiť ako zneužitie.
Rétorika o liturgických zneužitiach alebo zneužitiach v interpretácii textov má predovšetkým tendenciu považovať za hlavných vinníkov jednotlivé osoby zodpovedné za zneužitia alebo tých, ktorí im nedokážu zabrániť, namiesto toho, aby poukázala na mylné princípy, ktoré sú zodpovedné za súčasnú katastrofu. A práve tieto princípy si zaslúžia odsúdenie.
Nejde o vzburu, ale o odpoveď na krutú nevyhnutnosť.
Priznám sa, že na mňa v posledných rokoch doľahla ostrá a systematická reakcia určitých krátkozrakých konzervatívnych skupín, ktoré namiesto Koncilu a kontinuity jeho doktrinálneho uplatňovania až do dnešných dní, veľmi osobným spôsobom útočili na postavu pápeža Františka. Taký postoj vedie k tomu, že sa pri každej voľbe nového pápeža aspoň na niekoľko mesiacov obnoví nádej vo vyriešenie krízy bez spochybnenia nových princípov, akoby všetko záviselo od osobnej vôle nového pontifika, viac či menej odhodlaného odsúdiť alebo potlačiť zneužitia. To je povrchná rétorika, ktorá už nepresvedčí pozorného a poctivého pozorovateľa.
17. Nezdá sa vám prehnané, ako to už Bratstvo svätého Pia X. pri iných príležitostiach zdôraznilo, považovať za nemožné viesť dnes autentický kresťanský život v bežnej farnosti? Je „stav nevyhnutnosti”, ktorý zodpovedá tomuto tvrdeniu, až taký zjavný? Nie je to len užitočný pojem, vytvorený na ospravedlnenie konsekrácií, ktoré táto inštitúcia potrebuje?
Bratstvo svätého Pia X. si plne uvedomuje tragický a bolestný charakter tohto tvrdenia. Je to mimoriadne závažná úvaha, ktorá si vyžaduje správne pochopenie.
Predovšetkým nejde o spochybnenie toho, že napriek všetkým problémom a nedostatkom, s ktorými sa potýkajú bežné farnosti, sa dobrým kňazom a veriacim môže predsa len dariť posvätiť sa a spasiť svoje duše. Napriek v zásade nepriaznivým okolnostiam sa Božia milosť môže dotknúť duší a poznáme takéto prípady. U mnohých sa navyše skutočné utrpenie z ich situácie stáva pravým zdrojom posvätenia, ktoré ich často vedie k hľadaniu Tradície.
To však nič nemení na tom, že to, čo Bratstvo svätého Pia X. tvrdí, treba chápať v objektívnej, nie subjektívnej rovine. Aby človek naozaj posúdil situáciu týchto farností, prináleží každej duši dobrej vôle klásť si pred Bohom presné otázky v modlitbe a hľadať nadprirodzenú odpoveď, vedenú nie pozitívnymi alebo negatívnymi dojmami, ani ideologickými predsudkami, ale vierou osvieteným rozumom.
Môže omša Pavla VI. v plnosti vyjadrovať a živiť katolícku vieru? Odovzdáva dostatočným spôsobom zmysel pre to, čo je posvätné, transcendentné, nadprirodzené, božské? Umožňuje tento obrad pochopiť pravý význam katolíckeho kňazstva?
Vyučuje sa katolícka viera v bežnej farnosti alebo pastoračnom centre, teda na mieste, kde sa káže v súlade so súčasnými doktrinálnymi smermi, v celej svojej integrite? Je katechizmus pre deti ešte stále katolícky a schopný formovať ich na celý život?
Sú veľmi chúlostivé a naliehavé otázky manželskej morálky alebo prístupu k Eucharistii v neregulárnych situáciách ešte stále riešené v súlade s cirkevným zákonom? Udeľuje sa sviatosť pokánia ešte stále s pravým zmyslom pre vykúpenie a hriech – jeho vážnosť a dôsledky?
A ešte všeobecnejšie: aké ovocie priniesli univerzálne reformy v praktickom živote veriacich?
Na všetky tieto otázky – a iné im podobné – dáva Bratstvo svätého Pia X. jasnú a konzekventnú odpoveď; a následne, vychádzajúc z tejto analýzy, keďže nemôže ignorovať realitu, dospieva ku konštatovaniu o „stave nevyhnutnosti”.
Tvrdenie Bratstva svätého Pia X. je teda plodom zdravého realizmu, a nie ideologického a priori postoja. Tragický charakter tohto hodnotenia je jednoducho primeraný tragike reality.
18. Nemyslíte si, že napriek najlepším úmyslom Bratstvo svätého Pia X. opäť riskuje rozdelenie rodín, sveta Tradície a samotnej Cirkvi?
Cirkev snáď nikdy nepoznala také rozdelenie ako dnes a nikto sa z neho nemôže radovať.
Toto rozdelenie však nespôsobuje vernosť Tradícii, ale skôr odklon od nej: kríza Magistéria, dvojznačnosti, omyly, inkulturácia vedú k interpretácii a reinterpretácii všetkého, rozmnožujúc rozchádzajúce sa spôsoby úsudku, ktoré z dlhodobého hľadiska nevyhnutne spôsobujú rozdelenie. Ak použijeme známy obraz, práve toto všetko trhá Kristovu tuniku. Bratstvo svätého Pia X. sa prostredníctvom vernosti Tradícii jednoducho neprestajne usiluje prispieť k jej znovuzašívaniu.
Pokiaľ ide o možnosť, aby všetci tradicionalisti pracovali a bojovali spolu, Bratstvo svätého Pia X. si to želá z celého srdca. To sa však nesmie dosiahnuť prostredníctvom nejakého mini-ekumenizmu, ale iba v plnej vernosti integrálnej Tradícii, ak má tento otvorený boj priniesť úžitok všetkým, vrátane tých, ktorí s nami nesúhlasia.
Jediným možným základom pravej, trvalej a neotrasiteľnej jednoty je Tradícia Cirkvi.
Napokon, pokiaľ ide o možné rozdelenie v rámci samotnej rodiny, treba odvážne pripomenúť tieto slová nášho Pána, bez pohoršenia, bez úpadku do zatrpknutosti, podporujúc tých, ktorí trpia:
„Nemyslite si, že som priniesol pokoj na zem. Nie pokoj som priniesol, ale meč. Prišiel som postaviť syna proti jeho otcovi, dcéru proti matke, nevestu proti svokre. A vlastní domáci budú človeku nepriateľmi. Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. A kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden.” (Mt 10, 34–37)
19. Retrospektívna otázka. Špecifické obdobie, ktorým teraz Bratstvo svätého Pia X. prechádza, prebúdza u starších členov spomienky a emócie z roku 1988. Bez pochýb to znamenalo rozhodujúci obrat v diele arcibiskupa Lefebvra. Ktoré vyhlásenie zakladateľa Bratstva svätého Pia X. vám prichádza na myseľ viac než všetky ostatné?
Počas súkromného rozhovoru sa arcibiskup Lefebvre zdôveril, že by bol radšej zomrel, než aby sa ocitol v opozícii voči Vatikánu. To ukazuje, v akom duchu sa pripravoval na konsekrácie v roku 1988. Vtedy, tak ako dnes, nešlo o vzburu, ale o odpoveď na krutú nevyhnutnosť: bolo to nevyhnutné a neodvratné rozhodnutie, avšak prijaté s ťažkým srdcom.
Pri inej príležitosti arcibiskup Lefebvre pokojne a hlboko nadprirodzeným spôsobom vyhlásil, že keby Bratstvo svätého Pia X. nebolo Božím dielom, nepokračovalo by a neprežilo by ho. Nie je na nás, aby sme na túto otázku odpovedali, no dejiny už začali hovoriť svoj úsudok.
20. Kedy a ako sa podľa vás môže skončiť kríza v Cirkvi a spolu s ňou aj tento pocit všeobecného rozkladu vo vnútri i mimo Cirkvi?
Presnú odpoveď na túto otázku vie iba Prozreteľnosť. Pokiaľ ide o mňa, domnievam sa, že po márnom a zúfalom hľadaní pokoja a jednoty v kolegialite, synodalite, ekumenizme, dialógu, načúvaniu, inklúzii, spoločnej ekologickej starostlivosti, ľudskom bratstve, neustálom ohlasovaní ľudských práv atď., si autority napokon – žiaľ príliš neskoro – uvedomia, že jediným možným základom pravej, trvalej a neotrasiteľnej jednoty je Tradícia Cirkvi.
Keď sa teda kríza prejaví vo všetkých svojich dôsledkoch, keď bude odpad od viery ešte rozšírenejší a kostoly prázdne, tieto autority napokon pochopia, že nebolo treba nič nové vymýšľať: stačilo zostať verný Kristovi Kráľovi a hlásať – podľa príkladu prvých mučeníkov – jeho neporušiteľné práva voči novopohanskému svetu.
Jedno je isté: keďže sebadeštrukcia Cirkvi vyšla z Ríma, iba z Ríma a skrze Rím sa táto hrozná kríza môže skončiť. Napriek tomu zárodky obnovy Cirkvi už pôsobia: pokorne prinášajú ovocie v dušiach oživených duchom nášho Pána, v ktorých sa potichu pripravuje príchod tých, ktorí jedného dňa obnovia kráľovstvo Ježiša Krista v jeho nádhere.
Iba z Ríma a skrze Rím sa táto hrozná kríza môže skončiť.
Iste, kríza trvá dlhšie, než si kto vedel predstaviť. To je podľa môjho skromného názoru spôsobené vnútornym problémom, ktorý sťažuje Cirkvi reagovať. Zdravé telo dokáže pomerne ľahko reagovať na patogény, ktoré ho napádajú; čím je však telo slabšie, tým je to preň náročnejšie. Podobne aj kríza, v ktorej žijeme, bola vyvolaná útokom zhubných princípov na mysle, ktoré už boli oslabené – oslabené ešte dávno pred reformami.
No ako v každej skúške, aj tu treba vidieť pôsobenie Prozreteľnosti a vyzbrojiť sa trpezlivosťou. Čím dlhšie kríza trvá a čím viac Satan vyčíňa, tým väčší bude lesk víťazstva Tradície a predovšetkým tým viac sa svetu ukáže, že Cirkev je neporaziteľná a božská.
Nikdy nás prísľub nášho Pána nenapĺňal takou radosťou a nádejou ako dnes: „a brány pekelné ju nepremôžu” (Mt 16, 18).
A čo viac, istota tohto víťazstva je zabezpečená predovšetkým Tou, ktorá ničí všetky herézy: „Napokon moje Nepoškvrnené Srdce zvíťazí.”
Rozhovor poskytnutý v Menzingene 19. apríla 2026,
na Nedeľu Dobrého pastiera.
1. Tento poriadok, založený na odovzdávaní viery, je klasickým pojmom kánonického práva. Citujme jedného z autorov: „Ut patet fundamentum vitae supernaturalis Ecclesiae curæ et potestati concorditæ est fides – je zrejmé, že viera je základom nadprirodzeného života zvereného starostlivosti a autorite Cirkvi.” Zákon teda musí organicky určovať všetko, čo sa týka viery: „quæ respiciunt fidei prædicationem, explicationem, susceptionem, exercitium, professionem externam, defensionem et vindicationem – všetko, čo sa týka hlásania viery, jej vysvetľovania, prijatia, uskutočňovania, vonkajšieho vyznania, obrany a vyvracania bludov”, in Gommarus Michiels OFM Cap., Normæ generales juris canonici, Paríž, 1949, zv. 1, s. 258.
2. Kardinál Castrillón Hoyos pri viacerých príležitostiach v roku 2000 vyhlásil, že Bratstvo svätého Pia X. „nie je v schizme“, ale nachádza sa v „neregulárnej kánonickej situácii“, ktorá má byť v Cirkvi vyriešená.
3. List P. Davida Pagliaraniho kardinálovi Víctorovi Manuelovi Fernándezovi z 18. februára 2026, príloha 2.
4. Táto náuka považuje popri pápežovi biskupské kolégium ako take za druhý subjekt najvyššej autority v Cirkvi: v dôsledku toho smeruje k premene Cirkvi na akýsi trvalý koncil, ospravedlňujúc všeobsahujúcu moc biskupských konferencií a pokračujúcu synodálnu reformu.
5. Osobitne treba spomenúť štúdie otca Josefa Bisiga, zakladateľa Bratstva svätého Petra, a otca Louisa-Marie de Blignières, zakladateľa Bratstva svätého Vincenta Ferrerského.